Ako to všetko začalo?

28. march 2012 at 15:51 |  Chelsí´s diary
Môj príbeh sa začal v malom meste pri pobreží Anglicka. Bola to.. pekne povedané prdel sveta, no bol to domov. A ja som to tam mala rada tak, ako mojich rodičov Elisabeth a Micaela. A nesmiem zabudnúť na svoju sestru Michelle, ktorá mi bola a vo všetkom oporou. Ako šli dni, mesiace a roky, vyrástla som do výšky, ktorá predbehla trpaslíka na našej záhrade (*zazubí sa* xP). Mama pracovala v obchode neďaleko nášho domu a otec v nejakej firme mimo mesta (oprava: mestečka).
Jeden pekný deň, prvý prázdninový za čo som bola tak rada, až som skákala kilometer vysoko :D sme išli s otcom na stanovačku. Keďže otec bol ako malý skaut, naučil ma veľa užitočných vecí ako napíklad robiť oheň s obyčajných kameňov či postaviť stan. Po pól hodine stál v plnej svojej kráse (trochu dotrhaný, trochu špinavý, ale stál a to bolo hlavné!) a my sme doň vošli. Zabudla som spomenúť, že mama so sestrou ochoreli, čiže s nami nešli. Pôvodne to mala byť taká rodinná stanovačka. No teraz som rada, že s nami nešli aj mama s Michelle. Prečo? Hneď vám to poviem... no nemyslite si, že to sú len keci.
Druhý deň stanovačky (ten osudný):
Stmievalo sa a my sme išli do "postele". Hmyz nás otravoval, nenechal nás spať, no mne sa spať ani nechcelo. Chcela som ísť von, chcela som behať pod nočnou oblohou, užívať si tú voľnosť. Milovala som noc. A doteraz ju milujem, lenže nevedela som, že sa nočná obloha stane mojim každodenným pozorovateľom.
Keď otec zaspal, vyšla som zo stanu. Mesiac nádherne žiaril v celej svojej kráse. V splne.
Užívala som si to ticho, ktoré však po pár minútach prerušlili tiché zvuky.
Vychádzali z lesa, no nevedela som ich pomenovať. Uvidela som tmavé obrysy postáv. Tiché vrčanie. Nenávistné oči. Zľakla som sa a bežala späť do stanu. Myslela som si, že sa mi to len zdá. Že to je len sen alebo mi z jedenia len jedla čo máme zabalené, poväčšinou polievky a konzervy.. šibe.. je to dosť možné, kedže mi mama zvykla robiť všelijaké chuťovky. Preto som možno aj dosť vyberavá čo sa jedla týka.
Samozrejme, môj dupot prebudil otca, ktorému sa súdiac podľa výrazu na tvári snívalo niečo pekné... :D
Žeby o mame?
"Ches, zlato, ty nespíš?" vyhrabal sa spod periny a pozrel sa na mňa. Predýchavala som ten šok a ľahla si k nemu dúfajúc, že to bol len sen alebo sa mi to len zdalo. Musí to tak byť, uisťovala som sa.
Prikývla som a zamuchlala sa do periny. Otca môj vydesený výraz zrejme vyviedol z miery, tak sa rozhodol vyjsť von. Mučivých niekoľko sekúnd som bola v stane sama. Teraz mi to príde paranoidné ale bála som sa. Veď som bola malé usmrkané decko... (ako keby som teraz nebola :D)
"Oci?" zvolala som do ticha polohlasne, no odpoveď som nedostala.
"Oci!" zakričkala som hlasnejšie a pozrela sa cez rozopnutý "východ" zo stanu von. Bola tma, ktorú osvetľoval len mesačný svit, no aj tak som videla, že tu niesme sami. Vybehla som zo stanu neuvedomujúc si, čo robím.
"Ocko, kde si?" rozhliadla som sa okolo v snahe zachytiť čo i len najmenší pohyb. Vtedy som ICH zbadala.
Je to len sen! Je to len sen! Opakovala som si stále...
Tmavé postavy si ma zrejme všmli, lebo sa otočili ku mne. Otvorila som ústa, že vykríknem, no jeden z nich bol za mnou behom niekoľko stonín. To predsa nie je možné! Keď to je len sen, tak je doooosť skutočný. Cítila som bolesť od ramena, za ktoré ma silno držal ten divný tvor.
"Oci!" Nezmohla som sa na nič viac. Vyšiel zo mňa len tichý šepot. Po lícach mi začali stekať teplé slzy. Cez ne som videla rozmazane postavu nadomnou. Otec. Nevnímala som nič len to, že je tu. Je v poriadku.
"Zlý ujo" ako som ho vtedy nazvala sa naklonil k môjmu krku. Na tvári mal škaredý, zlý, podlý úsmev. Otvoril ústa a zahryzol sa mi do krku. Posledné čo som počula bol môj vlastný výkrik, ktorý prehlušil ten otcov.
* * *

Zťažka som otvorila oči a pozrela sa, kde to som. Celé telo ako keby som mala v ohni a prechádzala ním pulzujúca bolesť od krku až k nohám. Ticho som vzlykala, no nikto to nemohol počuť. Pohľadom som prešla po korunách stromov. Ležala som na zemi a vedľa mňa cítila niečo.. niekoho!
Nevládala som sa postaviť, tak som sa pretočila na brucho a priplazila k telu pri mojich nohách ako nejaká jašterička.

Dych sa mi zastavil spolu s hlasom, vzlykmi aj bolesťou, ktorú však nahradila dýka do srdce. Nie doslova dýka. No to by bolo príjemnejšie než pohľad na otca nehybne ležiaceho na zemi.
"Nie! Oci! Prosím," márne. Všetko bolo márne. Všetká snaha... bol mŕtvy. Nechcela som si to pripustiť. Už nikdy nebudem počuť jeho prívetivý, láskavý hlas. Už nikdy nebudem zaspávať v jeho objatí. Jedine tak som sa cítila bezpečne. Mala som rodičov, akých by som za nikoho iného nevymenila. Mala som sestru, ktorá mi chcela len to najlepšie, síce sme sa občas pohádali. No na toto všetko som zabudla. Obklopila ma samota. Beznádej.
 

Where to go next

Advertisement